Prečo nežijeme v libertariánskej anarchii? Prečo existuje vláda? Odpoveďou je pravdepodobne to, že vláda ako taká existuje preto, lebo ľudia veria, že ju potrebujú. Väčšina konkrétnych vládnych programov (nad rámec tých najzákladnejších) existuje iba kvôli odmeňovaniu záujmových skupín na úkor nás ostatných. A každá záujmová skupina bojuje, väčšinou úspešne, aby si svoj podiel (program) ochránila. Avšak jednotlivci, ktorí tieto záujmy majú, ťahajú často za kratší koniec. Väčšina z nich, v konečnom výsledku, na tejto výmene so štátom stráca. Do tej miery, do ktorej si toto uvedomujú, budú vo všeobecnosti podporovať obmedzenie štátnej moci. Preto je fundamentálnou úlohou vzdelávanie.
1.
Overený spôsob, ako vzdelávať, je písať knihy, prednášať, hádať sa s priateľmi, využívať všetky spôsoby komunikácie k šíreniu libertariánskych myšlienok. Toto je stratégia, ktorej venujem väčšinu môjho úsilia. Aj preto som napísal knihu The Machinery of Freedom.
2.
Nie je to však jediná stratégia. Názorné ukážky sú efektívnym spôsobom výuky, pretože ľudia veria tomu, čo vidia. Ak ich vláda chráni pred zločinom, doručuje ich poštu a stavia cesty, prirodzene prídu k záveru, že bez vlády takéto služby zaniknú. Najúčinnejšou cestou ako dokázať, že takéto služby môžu byť poskytované súkromným sektorom, je ich začať súkromne uskutočňovať. Preto druhou stratégiou je budovanie “alternatívnych inštitúcii” – kostru anarcho-kapitalizmu v súčasnom systéme. UPS tak robí v poštovom sektore. Nápodobne napríklad súkromní arbitri do istej miery nahrádzajú štátne súdy.
Súkromná ochrana je už teraz veľkým odvetvím; viac ako tretina všetkých výdavkov na ochranu proti zločinu ide súkromným firmám a väčšina bezpečnostného personálu je súkromná (80. roky). Niektoré nové stavebné projekty sú stavané s vlastným bezpečnostným systémom. Ak bude tento trend pokračovať, v istom bode bude voličom zabezpečovať ochranu takmer výhradne súkromný sektor, ktorí si budú platiť z vlastného vrecka. Vtedy nebudú pochopiteľne ochotní platiť druhýkrát – skrz dane – za zbytočný policajný zbor, tak ako rodičia, ktorých deti navštevujú súkromné školy, nie sú ochotní prispievať daňami na štátne školy.
3.
Ak by aj tieto stratégie boli úspešné, vláda bude mať stále nejaké tie desaťročia obrovskú moc a bude míňať enormné sumy peňazí. Našťastie politici, síce často naklonení rozširovať svoje právomoci, nie sú vedení žiadnou altruistickou túžbou zotročiť naše vnúčatá. Často je možné navrhnúť krok, ktorý politikom pri moci prinesie krátkodobý zisk, ale z dlhodobého hľadiska zmenšuje celkové právomoci vlády. Ako príklad môžu slúžiť školské poukážky. Tento návrh podporovali, do istej miery, viacerí vplyvní politici, vrátane minimálne jedného guvernéra. Danému guvernérovi nepripisujem žiadne úprimné zapálenie pre obmedzovanie právomocí svojho postu – on iba úprimne túžil získať hlasy katolíkov k tomu, aby si udržal aspoň tie právomoci, ktoré má.
Treťou taktikou je teda vytváranie a podpora návrhov, ktoré sú z krátkodobého hľadiska v záujme niektorých súčasných politikov a z dlhodobého hľadiska v tom našom.
Vôbec som nespomínal priamu politickú aktivitu – kandidovanie libertariánov alebo vytváranie tlaku na poslancov, aby zaujali libertariánske postoje. Verím totiž, že takáto aktivita môže slúžiť iba jedinému reálnemu cieľu: získavaniu pozornosti pre libertariánske myšlienky. Ľudia dostanú takých politických zástupcov, akých viacmenej chcú. Niektorí by povedali, že takých, akých si zaslúžia. Ak by sa voliči stali tak libertariánsky, že by volili iba kandidátov, ktorí zrušia každý, im pridelený, post, tak takýto kandidáti by sa určite našli. Ale ak voliči chcú silný štát, pár libertariánov v kongrese ich nezastaví.
Armáda libertariánov
Popísal som, čo by sa malo robiť, ale nie to, kto by to mal riadiť a viesť. Nenapísal som, kto by mal armáde libertariánov veliť.
Odpoveďou samozrejme je, že nikto. Jedna z ústredných libertariánskych myšlienok je to, že rozkazy a hierarchia nie sú jediný spôsob, ako niečo dosiahnuť; často nie sú ani tým najlepším. Ak odmietneme politiku ako spôsob riadenia krajiny, nie je žiaden dôvod, aby sme prijali politiku ako spôsob riadenia spiknutia na zrušenie politiky.
Ak sa spoločnosť stane slobodnejšou, bude to zásluha veľkého množstva ľudí pracujúcich samostatne alebo v malých skupinách. Nevidím žiaden dôvod, prečo by sme všetci mali byť členmi nejakej hierarchickej organizácie, politickej strany alebo libertariánskeho spiknutia po vzore politických inštitúcii, proti ktorým bojujeme. Lepšie iste bude spolupracovať na báze inštitúcii, za ktoré bojujeme – na báze trhových inštitúcii.
Na trhu je priestor pre spoločnosti rozličných veľkostí. Spoločnosť pre osobnú slobodu (The Society for Individual Liberty - jedna zo starších libertariánskych organizácii v Amerike) je firma predávajúca libertariánsku literatúru, vydávajúca časopis, organizujúca prednášky, konferencie a koordinujúca libertariánske aktivity. Táto “firma” má niečo ako pobočky, ale ich členovia nie sú v žiadnom zmysle súčasťou politickej organizácie. Organizácia je súkromným vlastníctvom štyroch ľudí, ktorí ju založili a vedú. Vďaka tomu je možné udržovať vnútornú politiku organizácie v rozumnej a manažovateľnej miere.
Príkladom väčšej libertariánskej organizácie je Libertariánska strana (Libertarian Party v USA). Rovnako ako iné politické strany sa uchádza o posty v miestnych, štátnych aj federálnych voľbách. Strana mala zopár politických úspechov; napríklad poslanci na Aljaške či malé úspechy niektorých kandidátov na prezidenta. Niektorí libertariáni ju považujú za serióznu politickú stranu, ktorej cieľom je, eventuálne, vyhrať voľby. Iní, vrátane mňa, ju považujú iba za spôsob získavania publicity pre libertarianizmus.
Trh so slobodou
Na “trhu so slobodou” je miesto aj pre veľa malých firiem. Osobne nie som aktívnym členom žiadnej libertariánskej organizácie. Píšem články, prednášam a dostávam za to zaplatené. Nemusím sa trápiť, či so mnou väčšina libertariánskej obce súhlasí; nezastávam žiaden post, o ktorý by som musel bojovať vo voľbách. Musím jedine uspokojiť svojich zákazníkov.
Keď som prednášal na tému zrušenia povinnej vojenskej služby, často zaznievalo jedno slovo – žoldnier. Žoldnier, ak som to pochopil správne, je niekto, kto robí svoju prácu, lebo chce. Vojak, ktorý bojuje pre peniaze alebo slávu alebo patriotizmus alebo zábavu. Opakom žoldniera je odvedenec. Niekto, kto bojuje, pretože ak by nebojoval, zavreli by ho.
Podľa tej definície sú len dve skupiny ľudí. Žoldnieri a otroci. Ja som žoldnierom.
David D. Friedman, 1989
Převzato z http://projektisland.org s laskavým svolením redakce. Z anglického originálu přeložil Matúš Lupták.
